Tenor a mesto
Caruso a Sorrento
Enrico Caruso, tenorista z Neapola, a jeho posledné leto pri Sorrente, plus pieseň Lucia Dallu, ktorá vznikla v hotelovej izbe nad morom.
Rezervujte si miesta ↗Tenorista z Neapola
Enrico Caruso sa narodil v Neapole 25. februára 1873 a zomrel tam 2. augusta 1921 vo veku 48 rokov. Pokrstený bol deň po narodení v kostole vedľa domu svojej rodiny na via Santi Giovanni e Paolo. Všeobecne sa považuje za najvýznamnejšieho tenoristu 20. storočia a za prvú medzinárodnú nahrávaciu hviezdu, s približne 250 komerčnými nahrávkami z rokov 1902 až 1920. Jeho kariéra ho zaviedla do Metropolitnej opery v New Yorku, kde absolvoval 863 vystúpení, no zostal Neapolčanom, ktorý ako prídavky spieval piesne svojho rodného mesta.
Hlas na nahrávke
Caruso a gramofón sa navzájom presadzovali. Jeho 12-palcové platne boli obmedzené na približne štyri a pol minúty, takže árie, ktoré nahral, boli vybrané alebo upravené tak, aby sa zmestili. Jeho nahrávky Vesti la giubba z rokov 1902, 1904 a 1907 patrili medzi najpredávanejšie platne éry 78 otáčok. Tenorista v koncertnej sále v Sorrente nadväzuje na tradíciu, ktorú Caruso výrazne formoval: jediný hlas, krátka slávna skladba a publikum, ktoré melódiu pozná.
Posledné leto
Po vážnej chorobe v New Yorku sa Caruso v druhej polovici mája 1921 vydal na plavbu do Talianska, aby sa zotavil. Podľa jeho manželky Dorothy sa v Neapole a Sorrente zdal byť na ceste k uzdraveniu a priberal na váhe. V júli ho priatelia nahovárali na únavné výlety v horúčavách a horúčka sa vrátila. Dňa 31. júla jeho skupina opustila Sorrento a vydala sa do kliniky v Ríme, no keď dorazili do Neapola, bol už vážne chorý. O dva dni neskôr zomrel v hoteli Vesuvio v Neapole. Taliansky kráľ Viktor Emanuel III. dal pre jeho pohreb otvoriť Kráľovskú baziliku San Francesco di Paola, na ktorú prišli tisíce ľudí.
Hotel nad morom
Hotel Excelsior Vittoria stojí na útese nad vodou v Sorrente. Podľa príbehu piesne Caruso v ňom býval spevák a skladateľ Lucio Dalla — náhodou práve v tej izbe, kde Caruso pobudol krátko pred smrťou. Majitelia mu porozprávali o posledných dňoch tenoristu a o jeho vášni k jednej z jeho mladých žiačok, a tento príbeh dal Dallovi nápad na pieseň.
Pieseň
Caruso napísal Lucio Dalla v 80. rokoch 20. storočia a venoval ju tenoristovi. Rozpráva o mužovi na prahu smrti, ktorý hľadí do očí dievčaťa, ktoré mu bolo drahé, a jej text obsahuje jemné odkazy na ľudí a miesta z Carusovho života. Sorrento sa v nej objavuje ako Surriento, jeho neapolský názov, čo pripomína Carusove časté návštevy tohto prímorského mesta. Refrén vychádza z piesne Dicitencello vuje, neapolskej skladby vydanej v roku 1930. Dallovo vlastné video k piesni bolo nakrútené v apartmáne Caruso Suite hotela Excelsior Vittoria.
Po Dallovi
Pieseň si osvojili ďalší speváci. Luciano Pavarotti ju v roku 1989 zaradil na album Tutto Pavarotti a verzia Florenta Pagnyho z roku 1996 dosiahla vo Francúzsku druhé miesto. Po Dallovej smrti sa pieseň dostala do talianskeho singlového rebríčka a vyšplhala sa na druhé miesto. Pieseň napísaná v hotelovej izbe v Sorrente pre neapolského tenoristu sa stala štandardom pre tenoristov všeobecne, a preto sa objavuje aj v programe, ktorý sa začína operou.
Kam zapadá v koncerte
Caruso patrí medzi piesne uvedené v druhej polovici sorrentského koncertu, vedľa 'O sole mio, Torna a Surriento a Funiculì funiculà. Program sa môže zmeniť, takže ide o pravdepodobnú skladbu, nie o sľub. Ak ju budete počuť, budete len kúsok od útesu a hotela, ktoré ju inšpirovali — to je ten druh miestneho detailu, ktorý sorrentský koncert ponúkne a koncert na štadióne nie. Vnímajte neapolské slová v refréne, ktoré spočívajú v štandardnej taliančine.
Zdroje