Druhá polovica
Neapolské piesne, vysvetlené
Neapolské piesne v druhej polovici koncertu pre nováčikov: odkiaľ pochádza canzone napoletana a aké sú jej najznámejšie piesne.
Rezervujte si miesta ↗Čo je canzone napoletana
Canzone napoletana je názov pre pieseň v neapolskom jazyku, zvyčajne písanú pre jeden hlas, najčastejšie mužský, hoci ju spievajú aj ženy. Dominujú ľúbostné piesne a serenády a mnohé z nich spomínajú Neapol dávnejších čias. Ide o skladanú populárnu hudbu, nie o anonymnú ľudovú pieseň. Santa Lucia, Funiculì funiculà, Torna a Surriento a 'O sole mio sú názvy, ktoré pozná väčšina ľudí. Slová sú v neapolčine, takže sa odlišujú od štandardnej taliančiny, aj keď je význam ľahké uhádnuť.
Súťaž piesní, ktorá vybudovala žáner
Od 30. rokov 19. storočia mal žáner každoročnú scénu: súťaž v písaní piesní spojenú s festivalom Piedigrotta, pomenovanú podľa kostola v neapolskej štvrti Mergellina. Súťaž sa konala pravidelne až do roku 1950. Emigranti z Neapola a juhu prenášali tieto piesne do zámoria približne v rokoch 1880 až 1920 a koncertujúci tenori, medzi nimi aj Enrico Caruso, ich udržiavali nažive tým, že hudbu svojho rodného mesta spievali ako prídavky.
O sole mio
Datovaná do roku 1898, s veršami Giovanniho Capurra a melódiou pripisovanou Eduardovi di Capuovi. Názov znamená moje slnko. Melódia patrila približne 75 rokov výlučne di Capuovi, až kým dcéra Alfreda Mazzucchiho nezačala nárokovať podiel pre svojho otca a turínsky sudca jej v roku 2002 dal za pravdu. Na olympijských hrách v Antverpách v roku 1920 zastúpila taliansku hymnu, ktorej hudba sa nenašla. Elvis Presley prevzal jej melódiu pre It's Now or Never.
Torna a Surriento
Bratia Ernesto a Giambattista De Curtisovci, hudobník a básnik a maliar, vytvorili túto pieseň, ktorej názov znamená Vráť sa do Sorrenta. Tradícia kladie jej vznik do roku 1902, keď starosta Sorrenta požiadal Giambattistu o pieseň pre premiéra Giuseppeho Zanardelliho, ktorý pobýval v Imperial Hotel Tramontano. Novší výskum naznačuje, že bratia ju uložili v roku 1894. Tak či onak, je to jediná pieseň večera, ktorá pomenúva mesto, v ktorom sedíte. Claude Aveling napísal anglický text Come Back to Sorrento.
Funiculì, Funiculà
V roku 1880 vo svojom rodnom meste Castellammare di Stabia zhudobnil Luigi Denza verše novinára Peppina Turca, ktoré oslavovali novú lanovku na Vezuv. Dvojica ju uviedla na festivale Piedigrotta v tom istom roku a tlačené kópie od vydavateľstva Ricordi prekročili miliónovú hranicu do dvanástich mesiacov. Richard Strauss aj Nikolaj Rimskij-Korsakov ju omylom považovali za ľudovú pieseň a citovali ju, pričom Denza vyhral súdny spor proti Straussovi. Prvýkrát bola odspievaná v hoteli Quisisana v Castellammare di Stabia.
Santa Lucia a neskoršie klasiky
Santa Lucia je tradičná neapolská pieseň, ktorú Teodoro Cottrau preložil do taliančiny a vydal v Neapole v roku 1849 ako barcarolu – ako prvú neapolskú pieseň s talianskym textom. Žáner prinášal obľúbené skladby aj po roku 1950, napríklad Malafemmena od Totòa či Maruzzella od Renata Carosoneho. Koncertný výber neapolských piesní môže siahať od 19. storočia až do 20. storočia, a práve preto druhá polovica plynulo prechádza od barcaroly k povojnovej melódii.
Caruso
Lucio Dalla napísal Caruso v 80. rokoch 20. storočia ako poctu neapolskému tenoristovi. Dalla býval v hoteli v Sorrente, v izbe, kde krátko pred smrťou pobýval Caruso, a majitelia mu porozprávali o spevákových posledných dňoch. Refrén čerpá z piesne Dicitencello vuje, neapolskej skladby z roku 1930. Je to moderná pieseň s neapolskými koreňmi a často uzatvára koncert tohto druhu.
Prečo dobre zapadajú po opere
Mnohé z týchto piesní sú napísané v tradícii neapolských romancí, štýlom blízkym opere, a preto ich tenoristi berú ako koncertný repertoár, nie ako odľahčenú vsuvku. Aj Traja tenori spievali 'O sole mio spoločne ako svoju podpisovú skladbu a prvá polovica tohto večera pripravuje ucho: najprv árie, potom melódie, ktoré vyrástli z tej istej talianskej vokálnej tradície.
Zdroje